Deň, keď máš chuť vypnúť telefón alebo ho aspoň tvrdo a dôrazne odignorovať - stáva sa to všetkým - už keď ráno vystrčíš nos z pod paplóna, vieš, že je tu - obyčajný, celkom zbytočný deň...nepomôže ani silná káva, ani bodkovaný hrnček (lebo ráno robí deň...), pohľad na dážď za oknom už nepovzbudí vôbec. Svet plače a ty máte chuť plakať tiež.
Ale predsa vstaneš z postele, poobzeráš sa, pohľad na známe predmety ťa snáď trochu vzpruží...ak ťa neotrávi celkom...sprcha nezmyje ten zlý nepopísateľný pocit, ale aspoň donúti telo začať ako tak fungovať.
Sebecky si myslíš - cestou do práce - že dnešok je zbytočný a najlepšie by bolo ho úplne preskočiť, vymazať...a vôbec ťa nenapadne, čo tento deň znamená pre iných...pre matku, ktorá prvý krát drží svoje dieťa, pre prváčika a jeho včeličky, pre dievča s veľkými očami a plachým pohľadom - dnes sa z nej stala žena...
A ani netušíš, čo tento deň bude znamenať pre teba, keď kráčaš so zachmúreným výrazom v tvári a nevidíš, ako sa ľudia na teba usmievajú - známi aj neznámi - nechceš to vidieť...je to na tebe...spraviť si deň, na ktorý budeš myslieť s úsmevom, lebo to sa dá...len otvoriť oči a spraviť deň...pre seba...pre všetkých...iný, celkom neobyčajný deň.
Komentáre
emma
:))